kurátor výstavy: Jozef Ridilla
autorská výstava
18. 5. – 28. 6. 2015
To, že dnes tu stoja ľudia zo severovýchodu Slovenska nie je náhodné, je to reakcia na dlhodobo atraktívny výstavný program tejto galérie, ktorý nás oslovil a viedol k spolupráci. Vlastne je pre nás cťou, že tu môžeme prezentovať náš projekt a dúfame, že sa stretne so záujmom.
Názov výstavy – Tiene v raji – odkazuje na Remarquov román, keďže sprostredkúva príbuzné pocity, myšlienky a emócie. Durkajove obrazy rozprávajú podobný príbeh ako Remarquovi vydedenci ocitnuvší sa uprostred krásneho sveta predchnutého neidentifikovateľnou hrozbou.
Slavo Durkaj je absolventom Ateliéru súčasného obrazu doc. Adama Szentpéteryho na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2006-2012). Niektorí absolventi (napr. prešovský maliar Jakub Scholtés) spomínajú na Szentpéteryho ako na pedagóga, ktorý podnecoval k tvorbe, ktorá by provokovala a reagovala na nekonvenčné a tabuizované témy.
V centre Durkajovho záujmu stojí konflikt prírody a priemyselnej civilizácie, keďže ide o problém, ktorý je preňho výsostne osobný. Autor hľadal zodpovedajúci výtvarný jazyk na vyjadrenie otázok, ktoré ho trápia. Našiel ho v zdrojoch súčasnej vizuálnej kultúry i nekultúry, predovšetkým v estetike reklám a komerčnej ilustrácie, reflektuje i obrazovú mytológiu totalitných spoločností i spoločenstiev. Abstraktné zobrazovacie systémy molekulárnej chémie a genetiky v kontexte realisticky postulovanej maľby pôsobia absurdne a vnášajú chaos a rozklad do poriadku vecí. Maliar ďalej aktualizuje estetiku emblémov, rastrov a multiplikovaných elementov typickú pre postmodernú maľbu 80-tych a 90-tych rokov. Niekedy siaha po sugestívnom vyjadrení blízkom filmovej estetike – v obrazoch drieme narácia bohatá na zvukové podnety (bzukot včiel krúžiacich okolo medveďa, sykot unikajúcej pary, duniaci požiar v pozadí…).Aj keď Durkaj zvažuje vizuálnu podobu svojich diel, jeho tvorba nie je o riešení výtvarných problémov, aspoň nie v prvom rade. Je to autor, pre ktorého je tvorba nemysliteľná bez angažovanosti. Spoločensky angažovaná tvorba bola za minulého režimu sprofanovaná a je zaujímavé sledovať, akú podobu nadobúda v umení posttotalitnej spoločnosti. Po stránke štýlového zatriedenia Durkajovo dielo nemožno dať do súvisu so surrealizmom alebo fantazijným umením, aj keď siaha po stratégiách typických pre tieto smery. Náleží do okruhu neodadaistických tendencií, ktoré sa pokúšajú o podvratné pôsobenie v spoločnosti zodpovednej za katastrofálny stav ľudskej civilizácie. Určite však treba doceniť i samotné výtvarné vyjadrenie, ktoré je sviežou ukážkou súdobej variabilnej maliarskej figurácie.
Usmievavé tváre na pozadí neidentifikovateľnej civilizačnej hrozby sú súčasťou akejsi „radostnej apokalypsy“, o ktorej podala tak výstižné svedectvo americká fotografka Diane Arbusová (1923-1971). Tá spomína: „Raz sa mi snívalo, že som na nádhernej zaoceánskej lodi, celej bielej, s pozláteným rokokovým zariadením, nazdobenej ako svadobný koláč. Ľudia pili a hrali karty. Vedela som, že loď horí a že sa pomaly potápame. Oni to vedeli tiež, ale boli veľmi veselí, tancovali, spievali a bozkávali sa. Nebolo žiadnej nádeje.“ Durkajova koncepcia iracionálnej narácie mi tiež pripomína Hitchcockov film „Problémy s Harrym“ z roku 1955, kde priam rozprávkovo štylizovaná a zároveň morbídnosťou nasýtená atmosféra disponuje postavičkami, ktoré by snáď nerozhádzala ani správa o atómovej vojne. Ak v Hitchcockovom prípade ide o čiernu komédiu, v Durkajovom ide o frašku dovedenú ad absurdum.
Ekológia časom priviedla umelca k skúmaniu pôsobenia ľudského počínania ako takého, v ktorom nachádza tienisté a sporné stránky. V dielach sú čitateľné jasné narážky na presah do politiky, sociológie a masmediálneho spravodajstva. Sú odrazom komplikovaného života informácie v prostredí masmédií, odrazom protichodnosti faktov, ktoré sa k nám filtrom médií dostávajú, o manipulácii verejnou mienkou a biede spravodajstva oscilujúceho medzi extrémne dôležitými správami a adoráciou super zbytočností. Niet divu, že toto prostredie maliar interpretuje ako vizuálnu verziu pôvodne verbálnej surrealistickej hry „Vynikajúca mŕtvola sa napije nového vína“.
V súvislosti s tematikou, ktorou sa autor zapodieva, odporúčam do pozornosti investigatívny dokument Zoltána Nagya „Trojuholník smrti / V prospech seba“. Vznikol ako diplomová práca v Ateliéri slobodnej kreativity 3D prof. Juraja Bartusza na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, s prispením Slava Durkaja. Ide o dokument, z ktorého mrazí, lebo podáva svedectvo o vedomom ničení prírody a ľudského zdravia. Jeden z aktérov dokumentu hovorí, že ak si má vybrať z toho, či chce žiť lepšie a kratšie alebo dlhšie a horšie, no zdravo, určite volí to druhé. Problémom je, že nemá na výber.
(Jozef Ridilla)
Slavomír Durkaj
1976, Vranov nad Topľou
2006 – 2012 Technická univerzita v Košiciach, Fakulta umení, Ateliér súčasného obrazu – doc. akad. mal. Adam Szentpétery