kurátorka: Gabriela Garlatyová
autorská výstava
- 9. – 31.10.2016
Juraj Bartusz je jedným z kľúčových umelcov československého umenia a zároveň významným predstaviteľom umenia východoeurópskej neoavantgardy, sochárom, ktorý má za sebou rozmanitú tvorivú, výstavnú a pedagogickú činnosť. Jeho tvorba vznikala počas totalitného režimu, kedy vytvoril aj významné sochárske realizácie vo verejnom priestore a ako umelec sa aktívne zúčastňoval aktivít československého neoficiálneho umenia. Po nežnej revolúcii získal profesúru, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a jeho tvorba nabrala novú dynamiku posolstiev, spojenú s otvorenosťou pre videoumenie, performancie a tvorbu inštalácií, popri ktorých sa venoval aj modelovaniu portrétnych figurálnych plastík: po Júliusovi Jakobym, to boli napríklad Egon Bondy a nedávno Ľudovít Feld. Sústredenie sa na figúru, postavu aktéra, prehodnotil vo videoperformanciách a akciách, v ktorých je prítomnosť človeka zobrazená modelovaním jeho bytia v čase a priestore. Čas a priestor sú kvalitami, ktoré skúmal v časopriestorových plastikách, v sekundových kresbách vznikajúcich v časových limitoch, ale aj v expresívnych maľbách 80. rokov.
Na umeleckú scénu nastúpil v 60. rokoch, a to po pražských štúdiách, kde sa zoznámil so svojou manželkou, sochárkou Mariou Bartuszovou (1936 – 1996). Začiatkom 60. rokov sa obaja mladí sochári presťahovali do Košíc, kde pôsobili.
Juraj Bartusz je najmä bytostným sochárom, ktorý sochárstvo inovoval používaním a prepájaním rôznych médií. Intermedialite jeho tvorby 90. rokov predchádzali obdobia, kedy tvoril organickú a geometrickú abstrakciu, v súvislosti s členstvom v Klube Konkretistov to bol príklon ku konštruktivizmu, ktorý už reagoval na konceptuálne tendencie a kriticky formuloval myšlienky prehodnocujúce jazyk inžinierskej a civilistickej estetiky a problémy „socialistickej“ spoločnosti. Kritický apel, bojovnosť výpovede a jej naliehavosť, náruživosť prejavu, ale aj citlivosť na témy ekológie a politiky sú typickými znakmi jeho posolstiev, v ktorých sa uplatňuje aj osobný autorský príbeh a sugestívna príbehová narácia.
Juraj Bartusz vystavoval v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote v roku 2000 a jeho výstava s názvom Kvázi priestory patrila medzi najvýznamnejšie udalosti galérie. Aj preto, bola jeho autorská výstava s názvom Biela a Indigo pripravená pri príležitosti 20. výročia založenia galérie.
Výstava prezentovala aktuálne tvorivé maliarske a kresliarske cykly, ktoré boli na výstave inštalované v oddelených priestoroch, aby zvýraznili dva zástupné a odlišné fenomény v tvorbe Juraja Bartusza odrážajúce sa v jeho osobnom živote.
Biele monochromatické maľby na plátne odkazujú na jeho gestické maľby a minimalistické reliéfy so zásahmi do tuhnúcej sadry zo skoršieho obdobia 60. – 80. rokov. Procesualita maľby s expresívnym ťahom až úderom štetca kontrastujúcim s duchovným výrazom bielej farby sú tak odkazom na jeho umeleckú minulosť a aj spoluprácu s Mariou Bartuzsovou. Sú maliarskymi rozhovormi s jeho tvorbou, ale aj s osobným životom; ich kaligrafické tvary sa vynárajú ako spomienky z bielych pozadí, z plôch lepšie viditeľných pri bočnom svetle alebo pri prudkom osvetlení slnečného svetla.
V novom cykle pracuje s kopírovacím indigovým papierom, ktorý slúžil na tvorbu kópií pri písaní na stroji. Autorská technika krčenia a bielenia modrého papiera, pri ktorom z náhodne vytvorených štruktúr vznikajú miniatúrne obrazce, predstavuje jeho rozhovor s iným svetom ako len výtvarným a aj s iným časom. Je živým rozhovorom, ktorý je pre Juraja Bartusza mimoriadne dôležitým. Tieto práce majú blízko k jeho tvorbe ilustrácií, ktoré vytvoril pre knihy Jany Bodnárovej, teda k práci spojenej s literárnym textom, ale aj s jeho osobnou citlivosťou pre poéziu a myšlienkovú abstrakciu, so zmyslom pre slobodnú hru s výtvarnou matériou, kedy remeslo a z neho vychádzajúci experiment prinášajú esenciu tvorenia a prežívania tohto procesu v nekonečnosti bielej a v hĺbke modrej.
(Gabriela Garlatyová)
Juraj Bartusz
1933, Kamenín, okres Nové Zámky
V rokoch 1954 – 1958 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u Prof. Josefa Wagnera a Jana Kavana, v rokoch 1958 – 1961 na Akadémii výtvarných umení v Prahe, (Prof. Karel Pokorný a Karel Hladík).
Bol členom Klubu konkretistov, združenia Gerulata, Spoločnosti maďarských umelcov v Československu.
V rokoch 1990 – 1999 bol pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Pôsobí na Fakulte umení na Technickej Univerzite v Košiciach a od jej vzniku tu vedie ateliér Ateliér slobodnej kreativity 3D.
Žije v Košiciach s manželkou, spisovateľkou a historičkou umenia Janou Bodnárovou.
V roku 2004 mu bola udelená Munkácsyho cena.