Tlačová správa k výstave:
Nákupy a dary, diela zo zbierkového fondu Mestskej galérie, Rimavská Sobota
Kurátorka výstavy: Gabriela Garlatyová
Asistentka výstavy, grafický dizajn tlačových materiálov: Kristína Fratričová Rimavcová
Sprístupnenie výstavy: 11. marec 2019, trvanie do konca apríla 2019.
Vystavujúci umelci:
Jana Chromiaková Bialová
Jerzy Jedrysiak
Eduard Antal
Elvíra Antalová
Naďa Rappensbegerová Jankovičová
Ján Triaška
Štefan Balázs
Viktor Frešo
Alžbeta Štefunková-Szabó
Ivan Slovenčák
Géza Németh
Jozef Mužila
Rudolf Sikora
Ivana Sláviková
Erik Binder
Milan Hnat
Barbora Kožíková Lichá
Juraj Bartusz
Jozef Suchoža
Roland Neupauer
Patrícia Koyšová
Prvým darovaným a zároveň prvým dielom zbierky je rozmerná maľba Ľubomíra Zelinu s názvom Zápas z roku 1987, ktorá je dlhodobo vystavená v spoločenských priestoroch Mestského kultúrneho strediska v Rimavskej Sobote. Z tohoto „zberateľského“ obdobia sú vystavené diela Jany Chromiakovej Bialovej, Prof. Jerzyho Jedrysiaka, Prof. Eduarda Antala a Doc. Elvíry Antalovej, ktorí veľkoryso darovali svoje diela galérii.
Neskôr MG RS získala finančnú podporu na nákup diel, čím sa začala tvoriť aj akvizičná koncepcia galérie. Prvým dielom získaným do zbierky kúpou bolo dielo Štefana Balázsa, a to v roku 2007 vďaka finančnej podpore grantu Ministerstva kultúry SR. MK SR podporilo akvizície diel ďalších umelcov, čím sa výrazne zmenila a obohatila naša zbierka, rozširovaná aj naďalej s darmi umelcov a umelkýň, ako dokumentujú sprievodné publikácie vydané galériou, tiež s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR: Garlatyová, Gabriela. (ed.) Zbierka umenia Mestskej galérie v Rimavskej Sobote. 1996 – 2015, Mestská galéria Rimavská Sobota, 2015, 78 s. a s podporou Fondu na podporu umenia, Bratislava: Garlatyová, Gabriela (ed.). Mestská galéria Rimavská Sobota. Zborník, 2012 – 2016 + 2017, Mestská galéria, Rimavská Sobota. 2017, 128 s.
Fond na podporu umenia, Bratislava podporil nákup diel Rolanda Neupauera v roku 2017 a Patrície Koyšovej v roku 2018.
Výstava prezentujúca výber diel zo Zbierky umenia MG RS je koncipovaná ako chronologický prierez jej vzniku a tiež sleduje okruhy a témy, na ktoré je zbierka orientovaná. Diela do zbierky galéria v počiatkoch zberateľskej činnosti získavala najmä z darov umelcov a umelkýň, ktorí v galérii vystavovali – buď na samostatných výstavách, alebo v rámci výberových tematických výstav.
A/1: A/2: Abstrakcia, gesto, farba, znak, hra, mapa, vesmír: Eduard Antal, Rudolf Sikora, Štefan Balázs, Milan Hnat, Viktor Frešo, Erik Binder
Eduard Antal, 1929, Vidiná pri Lučenci – 2011, Bratislava.
1949 – 1953: štúdium na Pedagogickej fakulte SU v Bratislave, pedagógovia: Gustáv Mallý, Bedrich Hoffstädter, Eugen Nevan, Eugen Lehotský. 1953: asistent na Fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. 1978: menovaný za docenta. 1988: menovaný za profesora. Od roku 1968 člen medzinárodného Klubu konkrétistov, člen SSVU, UBS a skupiny Geometria. Eduard Antal sa vyznačuje osobitým prístupom k obrazu. Používa formu plytkého reliéfu alebo slepotlače a farebnosť redukuje na bielu s minimálnymi zásahmi farbou. V MG RS vystavoval v roku 2001 spolu s Elvírou Antalovou v rámci expozície s názvom Dvaja.
Rudolf Sikora, 1946, Žilina. V roku 1969 absolvoval štúdium na VŠVU v Bratislave, odbor monumentálnej maľby u prof. Petra Matejku. Od roku 1990 bol pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 1992 bol menovaný za profesora. Od roku 2003 do roku 2011 vyučoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V MG RS prezentoval Sikora fotografie, grafiky a maľby na autorskej výstave Sám proti sebe z prelomu rokov 2002/2003 v kurátorskej koncepcii G. Garlatyovej. Koncepcia výstavy bola založená na výbere prác z druhej polovice 90. rokov v okruhoch cyklov: Pocta suprematizmu, Malevičov hrob, Hrob pre Maleviča, Ohmatávanie hrobu, Pozemšťan a Pozorovateľ. Konceptuálna kvalita Sikorových diel, fotografií na plátne, na kameni a ofsetov bola doplnená monumentálnymi maliarskymi objektmi. Výstava zároveň nadviazala na Sikorovu výstavu v MsKS v Rimavskej Sobote v roku 1986 nazvanú Čas…Priestor (Antropický princíp), ktorá predstavovala jednu z najvýznamnejších výstavných udalostí mesta.
- Sikora bol tiež vo výbere výstavy Bienále maľby II.? Vzor – Geometria – Šifra – Sieť. Sikora poníma geometriu ako vyšší princíp, odkazujúci na vesmír (teória čiernych a bielych dier), nekonečno, v mierke antropického princípu, ale tiež cez indexy Malevičových a suprematistických znakov rozohráva rafinovanú hru s vizualitou utopických modelov v umení. Sikora dlhodobo používa diagramy, grafy na zobrazenie fáz civilizácie, ktorými upozorňuje na ekologické, ale hlavne ekonomické motívy politického diania – napr. na nerovnováhu vo výrobe a spotrebe energií, ktorá smeruje k hľadaniu alternatívnych zdrojov a teda expanzii civilizácie do vesmíru.
Štefan Balázs, 1958, Podbrezová. 1979 – 1985: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Katedra maliarstva, prof. Eugénia Lehotská, doc. František Stoklas. 2000 – 2003: VŠVU v Bratislave, Katedra maliarstva, doktorandské štúdium (ArtD.), prof. Rudolf Sikora. 2005: VŠVU v Bratislave, habilitovaný na docenta (doc.). Odborné aktivity: od roku 1995: Katedra výtvarnej tvorby, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici; 2004 – 2008: vedúci Katedry výtvarnej tvorby FHV, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici; od roku 2008: Fakulta umení, Akadémia umení v Banskej Bystrici. Vedie Ateliér kresby a od roku 2015 aj Ateliér kritickej analýzy obrazu. Žije a tvorí v Rimavskej Sobote.
Štefan Balázs v MG RS vystavoval viackrát, či už samostatne alebo v rámci skupinových výstav. Jeho diela boli súčasťou úvodnej expozície pri príležitosti založenia galérie nazvanej Výtvarné umenie Gemera a Malohontu. V roku 1998 mal v MG RS autorskú výstavu s názvom Putovanie po ružovej záhrade reprízovanú v Galerii Murska Sobota v Slovinsku.
V roku 2003 mal Balázs v MG RS druhú samostatnú výstavu s názvom Nemiesta, ktorá predstavila autorovu tvorbu z cyklu Utópie. „Cyklus obsahuje maľby na rozmerných papierových lepenkách, koženke, na alternatívnych maliarskych podkladoch. Jeho témou je orientácia na zobrazenia predstáv o civilizačných priestoroch, ktoré majú sklony byť imaginárnymi a neuskutočniteľnými. Pre Utópie, krásne usporiadané myšlienky, využil autor centralizované formy, ktoré majú snahu sprostredkovať obraz krajšieho a lepšieho sveta vízií mnohých mysliteľov. Balázsova tretia samostatná výstava v MG RS niesla názov Labyrinty. Výstava z roku 2009 prezentovala výber rozmerných malieb akrylom na plátne a autorov aktuálny koncept geometricky tvorenej znakovej maľby centralizovaných obrazov, ktoré znázorňujú modely sveta a vesmíru ako mentálne labyrinty (západné mandaly) cez schémy okrúhlej (Archimedovej) a hranatej špirály. Pásy, sústredené okolo centra, maľuje voľnou rukou pásovou plochou valca v kontraste čistých farieb. Geometrické siete sú tvorené v čase a zaznamenávajú pohyb maľovania či skôr ilúziu pohybu, a tak poukazujú na relativitu videného. K výstave bol v roku 2010 vydaný obsažný monografický katalóg autora: Štefan Balázs (texty: Alena Vrbanová, Jiří Valoch, Richard Gregor, Gabriela Garlatyová).
Balázs tiež v MG RS vystavoval na prvých troch ročníkoch Bienále maľby. Bienále maľby I.? (2007 – 2008). Prvé bolo úvahou o slovenskom maliarstve, pýtaním sa na vlastnosti maľby, ako sú osobitosť, rukopis a individualita umelca, a stopovaním po nich. Bienále maľby II.? sa zaoberalo konštrukciou Vzor – Geometria – Šifra – Sieť a bolo úvahou o obrazoch umelcov, ktorí výtvarným jazykom vystihujú svet ako miesto sietí, prekrývania rôznych realít, formulovania vízií a pohľadov naň, používajúc jazyk geometrie ako šifru či ako ornamentálny vzor. Tretie Bienále sa zameralo na umenie 80. rokov. V roku 2015 boli Balázsove diela súčasťou výstavy Čerstvý nákup pozostávajúcej zo zbierky galérie.
Viktor Frešo, 1974, Bratislava. 1999 – 2001: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, prof. Jozef Jankovič a prof. Ján Hoffstädter. 2001 – 2003: Akademie výtvarných umění v Prahe, Ateliér maliarstva, prof. Vladimír Skrepl. 2003 – 2005: AVU v Prahe, Ateliér nových médií, prof. Michael Bielický. Rezidenčné pobyty: Museums Quartier,Viedeň; AIR Cruiser, Ústí nad Labem, Dunaújváros, Lipsko, Graz. V roku 2009 bol finalistom Ceny Oskára Čepana Nadácie súčasného umenia v Bratislave.
Viktor Frešo vystavoval prvýkrát v MG RS na výstave Olejomaľba v roku 2009. Výstava bola poňatá ako vizualizovaná úvaha o rôznych a rozdielnych kvalitách maľby, ako úvaha o súčasnom postdigitálnom maliarstve. Zamerala sa na slovenskú maľbu výberom diel deviatich umelcov, ktorí sa maľbe venovali vo svojej tvorbe programovo, ale niektorí aj epizódne. MG RS vydala v roku 2009 k výstave aj katalóg: Olejomaľba (text: Gabriela Garlatyová). Výstava mala reprízu v Galérii Cypriána Majerníka, Bratislava, 2009.
Frešo tiež vystavoval na Bienále maľby II.?, ktoré sa konalo v roku 2009 a zaoberalo sa ideovou konštrukciou Vzor – Geometria – Šifra – Sieť. V roku 2010 mal Frešo v MG RS autorskú výstavu s názvom POP FIX, ktorá sa stretla s veľkým diváckym ohlasom. Prezentovala Frešove maľby, pre ktoré je typická hra, irónia, posun od tradičnej maľby k alternatívnym postupom. Viktor Frešo vo svojich jednoduchých a expresívnych gestách maľovaných mopom a sprejom používa jednoduché písmové znaky (čiara, znak alfa, slučka – spôsobom, ako keď sa deti učia písať), ktorými tvorí intuitívne záznamy. Poukazuje na archetypálnu podstatu primitívnej maľby, jej rituálne a procesuálne kvality. Frešo zároveň ironicky prehodnocuje status klasickej krásnej maľby tým, že k maľovaniu pristupuje intuitívne a živelne, ale tiež oživuje atraktivitu a páčivosť lyrickej abstraktnej maľby. Svojím nematematickým a negeometrickým prístupom cez spôsob maľby – „machlenia“ mopom a striekania sprejom – vytvára farebné znakové obrazce, ktoré vedia byť divácky mimoriadne úspešné, ale tiež provokatívne. Tu určite narážame aj na rozkolísané hodnotové kritériá súčasného umenia, ktoré majú rôzne príčiny. Jednou z nich je aj nekritické protežovanie a „objavovanie“ mladých umelcov, chýbajúca skúsenosť s kvalitnou tradíciou a jej poznaním, ale tiež nezrelý trh s umením. V roku 2012 sa v galérii prezentoval na spoločnej výstave s Erikom Binderom v ich autorskom projekte Binderfresh. Sprejová maľba autorskej dvojice je len napĺňaním veľkej hry, v ktorej sa spájajú spomenuté zneistenia, ale aj potvrdenia umenia.
Erik Binder, 1974, Hnúšťa – Likier. 1991 – 1999: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, doc. R. Jančovič, prof. D. Fischer. 1997 – 1998: Akademie výtvarných umění v Prahe, Vladimír Kokolia. 2000 – 2001: pedagogicky pôsobil na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Od roku 2002 pôsobil ako asistent prof. D. Fischera na VŠVU v Bratislave. Tu tiež absolvoval doktorandské štúdium. V rokoch 2001 a 2007 bol finalistom Ceny Oskára Čepana.
Erik Binder sa v MG RS predstavil spoločne s Gabrielou Binderovou v roku 2000 v rámci dôležitej výstavy s názvom 2JA. Binder pristupuje k umeniu ako k podvratnej neviazanej hre, ktorá veselo obchádza akademickú tvorbu, ale zároveň vytvára nový trend. Na hru však treba dvoch a viacerých. To sú Binderove početné fičúringy (featuring) – Kunst-fu, Kunst-fa, 2JA s Gabikou Binderovou, Binderfresh a iné. Umenie je jeho súčasťou, preto ťažko nájsť hranicu umenia-neumenia. Jeho účasť na 50. Benátskom bienále v spoločnom projekte skupiny Kamera skura: Superstart mu odštartovala aj medzinárodne otvorenú kariéru. Nástenky, inštalácie, maľby sprejom, komixy, kresby a ich remixy sú hrou a opakovaným návratom do detstva, aj cez jeho deti Alexa a Maxa, ktorí sú zásadnou súčasťou jeho životného nomádskeho remixového konceptu.
Tvorba Erika Bindera bola súčasťou viacerých výstav v MG RS: Umenie miesta, Retrospektíva X., či spoločnej výstavy s Viktorom Frešom pod názvom BINDERFRESH, ktorá sa v rimavskosobotskej galérii konala v roku 2012. V roku 2004 sa Binderove diela dostali do výberu kolektívnej výstavy s názvom Prerušený obraz, na ktorej sa okrem neho predstavili aj autori: Alena Adámková, Pavol Breier, Ľubo Ďurček, Stano Filko, Peter Janáčik, Michal Kern, Július Koller, Martin Sedlák, Ľubo Stacho a Jana Želibská (kurátorka: Petra Hanáková). Na prelome rokov 2013/2014 vystavoval na spoločnej výstave Bienále maľby IV.? (kurátorka: G. Garlatyová). Binderovo dielo získané akvizíciou bolo tiež súčasťou výstavy Čerstvý nákup.
Milan Hnat, 1959, Údol. 1974 – 1978: Stredná umelecko-priemyselná škola v Košiciach, odbor: aranžérstvo – výstavníctvo. 1982 – 1988: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Katedra reštaurovania. 2001 – 2005: VŠVU v Bratislave, doktorandské štúdium. Pedagogické pôsobenie: 1999 – 2008: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied, Katedra výtvarnej tvorby. 2008 – 2010: UMB v Banskej Bystrici, Pedagogická fakulta, Katedra výtvarnej tvorby a edukácie. 2009 – 2012: vedúci Prípravného Ateliéru na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Venuje sa maľbe, digitálnej grafike, fotografii, kresbe, inštalácii, reštaurovaniu a pedagogickej činnosti.
Milan Hnat sa v MG RS predstavil v roku 1999 spolu so svojou manželkou, umelkyňou Evou Hnatovou, na spoločnej výstave Sú veci medzi nebom a zemou (Milan) a Papierové odkazy (Eva). Pri tejto príležitosti vydala rimavskosobotská galéria aj skladačku: Eva Hnatová a Milan Hnat, Sú veci medzi nebom a zemou, Papierové odkazy, Mestská galéria Rimavská Sobota, 1999, (text: Gabriela Garlatyová).
V roku 2014 sa Hnat do MG RS vrátil v podobe autorskej výstavy s názvom multilingual, ktorá predstavila jeho najnovšiu tvorbu a voľne nadviazala na predchádzajúcu výstavu z roku 1999. Mestská galéria v Rimavskej Sobote sa dlhodobo venuje prezentácii a výskumu umenia umelcov pôsobiacich v rôznych regiónoch Slovenska. Druhá výstava z toho dôvodu prezentuje novšiu prácu umelca. Milan Hnat je umelcom, ktorého tvorba má vrstevnatý vývoj ako v témach, technikách, tak aj v myšlienkových odkazoch vychádzajúcich zo spojenia rôznych prístupov. Autorský názov výstavy multilingual pomenúva práve používanie jazyka viacerých médií, od digitálnych fotografií po maľbu. Na výstave boli prezentované cykly digitálnych fotografií: Industrial (2010-2013), On line (2010), Dark Matter Mystery (2010) a malieb: akvarelové maľby National Geographic (2013), súbor asambláží Bojiská a Terra (2013), bodkované maľby Dot painting (2013) a Transcendentálne etudy (2013). Vizuálne dominantným boli na výstave maľby z rozsiahleho cyklu Eschatological (2001-2013), v ktorom autor vychádza z tradície stredovekej maľby, odkazuje na jej rukopis, štýl a ikonografiu, ale vstupuje do nej vlastným maliarskym komentárom. Hnat pôvodne vyštudoval reštaurovanie maľby v Ateliéri doc. I. Mesárošovej na VŠVU v Bratislave. To mu poskytlo možnosti remeselnej, technickej a významovej rôznorodosti umenia, ktorú vie vo svojej tvorbe kreatívne používať. Práve mixovanie techník, hybridné spájanie remeselných prístupov minulosti a súčasnosti, obsahové odkazy vychádzajúce z kresťanskej ikonografie a súčasného mediálneho sveta sú konštrukciou jeho tvorby. Hnat je umelcom, ktorý sa zaujíma o spoločenské témy, na ktoré nahliada z pohľadu bežného človeka, jeho postavenia v spoločnosti, v okolitom svete, ale aj jeho vnútorných duchovných a mentálnych kvalít, ktoré odkazujú aj na vieru, morálku, ľudskosť a ich opozitá. Diela Milana Hnata boli tiež v roku 2015 súčasťou kolektívnej výstavy s názvom Čerstvý nákup.
A/3: Abstrakcia, biela farba, zážitok, intuícia, tvorivosť prírody: Juraj Bartusz, Patrícia Koyšová, Jozef Mužila, Jozef Suchoža
Juraj Bartusz , 1933, Kamenín, okres Nové Zámky. V rokoch 1954 – 1958 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u Prof. Josefa Wagnera a Jana Kavana, v rokoch 1958 – 1961 na Akadémii výtvarných umení v Prahe, (Prof. Karel Pokorný a Karel Hladík).
Bol členom Klubu konkretistov, združenia Gerulata, Spoločnosti maďarských umelcov v Československu. V rokoch 1990 – 1999 bol pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pôsobí na Fakulte umení na Technickej Univerzite v Košiciach a od jej vzniku tu vedie ateliér Ateliér slobodnej kreativity 3D.
Juraj Bartusz je jedným z kľúčových umelcov československého umenia a zároveň významným predstaviteľom umenia východoeurópskej neoavantgardy, sochárom, ktorý má za sebou rozmanitú tvorivú, výstavnú a pedagogickú činnosť. Jeho tvorba vznikala počas totalitného režimu, kedy vytvoril aj významné sochárske realizácie vo verejnom priestore a ako umelec sa aktívne zúčastňoval aktivít československého neoficiálneho umenia. Po nežnej revolúcii získal profesúru, pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a jeho tvorba nabrala novú dynamiku posolstiev, spojenú s otvorenosťou pre videoumenie, performancie a tvorbu inštalácií, popri ktorých sa venoval aj modelovaniu portrétnych figurálnych plastík: po Júliusovi Jakobym, to boli napríklad Egon Bondy a nedávno Ľudovít Feld. Sústredenie sa na figúru, postavu aktéra, prehodnotil vo videoperformanciách a akciách, v ktorých je prítomnosť človeka zobrazená modelovaním jeho bytia v čase a priestore. Čas a priestor sú kvalitami, ktoré skúmal v časopriestorových plastikách, v sekundových kresbách vznikajúcich v časových limitoch, ale aj v expresívnych maľbách 80. rokov.
Na umeleckú scénu nastúpil v 60. rokoch, a to po pražských štúdiách, kde sa zoznámil so svojou manželkou, sochárkou Mariou Bartuszovou (1936 – 1996). Začiatkom 60. rokov sa obaja mladí sochári presťahovali do Košíc, kde pôsobili.
Juraj Bartusz je najmä bytostným sochárom, ktorý sochárstvo inovoval používaním a prepájaním rôznych médií. Intermedialite jeho tvorby 90. rokov predchádzali obdobia, kedy tvoril organickú a geometrickú abstrakciu, v súvislosti s členstvom v Klube Konkretistov to bol príklon ku konštruktivizmu, ktorý už reagoval na konceptuálne tendencie a kriticky formuloval myšlienky prehodnocujúce jazyk inžinierskej a civilistickej estetiky a problémy „socialistickej“ spoločnosti. Kritický apel, bojovnosť výpovede a jej naliehavosť, náruživosť prejavu, ale aj citlivosť na témy ekológie a politiky sú typickými znakmi jeho posolstiev, v ktorých sa uplatňuje aj osobný autorský príbeh a sugestívna príbehová narácia.
Juraj Bartusz vystavoval v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote v roku 2000 a jeho výstava s názvom Kvázi priestory patrila medzi najvýznamnejšie udalosti galérie. Aj preto, bola jeho autorská výstava s názvom Biela a Indigo pripravená pri príležitosti 20. výročia založenia galérie.
Výstava prezentovala aktuálne tvorivé maliarske a kresliarske cykly, ktoré boli na výstave inštalované v oddelených priestoroch, aby zvýraznili dva zástupné a odlišné fenomény v tvorbe Juraja Bartusza odrážajúce sa v jeho osobnom živote.
Biele monochromatické maľby na plátne odkazujú na jeho gestické maľby a minimalistické reliéfy so zásahmi do tuhnúcej sadry zo skoršieho obdobia 60. – 80. rokov. Procesualita maľby s expresívnym ťahom až úderom štetca kontrastujúcim s duchovným výrazom bielej farby sú tak odkazom na jeho umeleckú minulosť a aj spoluprácu s Mariou Bartuszovou. Sú maliarskymi rozhovormi s jeho tvorbou, ale aj s osobným životom; ich kaligrafické tvary sa vynárajú ako spomienky z bielych pozadí, z plôch lepšie viditeľných pri bočnom svetle alebo pri prudkom osvetlení slnečného svetla.
V novom cykle pracuje s kopírovacím indigovým papierom, ktorý slúžil na tvorbu kópií pri písaní na stroji. Autorská technika krčenia a bielenia modrého papiera, pri ktorom z náhodne vytvorených štruktúr vznikajú miniatúrne obrazce, predstavuje jeho rozhovor s iným svetom ako len výtvarným a aj s iným časom. Je živým rozhovorom, ktorý je pre Juraja Bartusza mimoriadne dôležitým. Tieto práce majú blízko k jeho tvorbe ilustrácií, ktoré vytvoril pre knihy jeho druhej manželky Jany Bodnárovej, teda k práci spojenej s literárnym textom, ale aj s jeho osobnou citlivosťou pre poéziu a myšlienkovú abstrakciu, so zmyslom pre slobodnú hru s výtvarnou matériou, kedy remeslo a z neho vychádzajúci experiment prinášajú esenciu tvorenia a prežívania tohto procesu v nekonečnosti bielej a v hĺbke modrej. (G. Garlatyová)
Patrícia Koyšová, 1985 Nové Zámky). V roku 2016 ukončila doktorandské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Ivana Csudaia, v ktorého ateliéri aj absolvovala predošlé štúdium na VŠVU (2005 – 2011) diplomovou prácou ZOOM, za ktorú získala Cenu rektora v kategórii voľné umenie. Po ukončení Strednej umeleckej školy v Trenčíne, (odbor navrhovanie a modelovanie odevov) rok študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici na FHV, Katedre výtvarnej tvorby. V roku 2008 sa zúčastnila na študijnom pobyte na Aristotle University of Thessaloniki u prof. Skiloyanisa. Má za sebou desiatky autorských a kolektívnych výstav, napríklad výstavu s Matúšom Lelovským v Industre v Brne, v Galérii Čin Čin v Bratislave, v Galérii Plusmínusnula, Žilina, v SPACE gallery, Bratislava, v roku 2016 sa zúčastnila na výstave Symfónia pre päť zmyslov v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, na výstave Osamelí v Galérii mesta Bratislavy, alebo na výstave Rozmanitosť nutná v Slovenskej národnej galérii v Bratislave a na nedávnej autorskej výstave Focus v Mestskej galérii, Rimavská Sobota a výstave ZOOM v Danubiane.
Autorkina procesuálna abstrakcia je zážitkovou maľbou, ktorá pomocou primárnej farebnosti a tvarov vznikajúcich počas experimentálneho technologického postupu – maľbou vzduchom prostredníctvom vzduchového kompresora a ofukovacej pištole, sprostredkúva dynamické prežívanie maľby ako spontánneho tvorivého procesu. Maľba Patrície Koyšovej je „maľovaná“ netradičnými nástrojmi, akými sú mop alebo vzduch. Štrich a škvrna nie sú len zafixovaným výsledným tvarom po dopade rozprsknutej, rozfúknutej, vyliatej či otlačenej farby. Sú dôvodom, prečo maľba vzniká. Je zároveň maľbou, ktorá sprostredkúva osobný svet autorky. Jej metóda „maľby pre maľbu“ je aktivovaná z pozície autorky-ženy, ktorá mapuje, sníma, pozoruje okolitý svet, a hrá sa s jeho formami. Táto hra je spôsobom, ako prostredníctvom nej vypovedať o svete, v ktorom žije. Patrícia Koyšová vychádza z tvarov životného priestoru, vesmíru, bunky, embrya či iných organických štruktúr a jednotiek, ktoré následne radí do sérií obrazov. Nutkanie tvoriť ich v sériách je pokusom hľadať ohniská, miesta, ktoré vyjavia maľbu, a umožnia vidieť hlbšie do vnútra tvorivého procesu skúmavým odkrývaním jej vrstiev. Koncept zoomu je o videní, o schopnosti hľadať skryté, nejasné, neviditeľné. Ale aj o pasii z pozerania sa, ktorá je divákovi odmenou za nájdenie ohniska, ktoré sa nachádza práve v ňom.
Jozef Mužila, 1967, Ružomberok. 1981 – 1985: Stredná umelecko-priemyselná škola v Kremnici, odbor: umelecké kováčstvo. 1986 – 1992: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, odbor: maľba, prof. Rudolf Fila, prof. Eugénia Lehotská, prof. František Stoklas.
Témou jeho diel je procesuálnosť a premenlivosť, ale venuje sa aj geometrickej abstrakcii. Ako tvrdí aj sám autor, jeho tvorba je abstraktná. V dielach zachytáva zrod, zánik, premenu a pohyb. Druhým protipólom je tvorba vychádzajúca z reality. Sú to odtlačky bežných okolitých javov, napríklad dlažby ulíc, kanálov, z ktorých vytvára autorské knihy.
Jozef Mužila sa v MG RS predstavil v roku 2011 na autorskej výstave s názvom Súvislosti, ktorú kurátorsky pripravil významný český teoretik umenia Jiří Valoch. Ten poukázal na málo známu a pritom jedinečnú tvorbu umelca: „Tomuto umělci politické změny u nás jistě pomohly, mohl totiž díky nim nakonec studovat malbu na bratislavské VŠVU u Rudolfa Fily, asi nejvýznamnějšího slovenského malíře a pedagoga, jenž dokáže propojit mimořádnou výtvarnou senzibilitu s maximální intelektuální reflexí i znalostmi kulturních kontextů. V tom je asi právě Mužila s velice podobnými kvalitami jeho žákem skutečně par excellence – a jeho, díky skoro optimálním prostorovým možnostem galerie v Rimavské Sobotě ve svých dvou oddělených prostorech dovolila představit vlastně poprvé skutečnou umělcovu retrospektivu. V jednom křídle tak najdeme skutečně reprezentativní výběr „prací s papírem“ – protože to nejsou žádné kresbičky, ale výběr monumentálních, v podstatě bílých frotáží, resp. autentických záznamů nalezených situací, jejichž estetické a komunikační kvality umělec v této kapitole své tvorby objevuje. Darované diela Jozefa Mužilu boli tiež súčasťou 1. kolektívnej výstavy z akvizícií galérie, ako aj výstavy Čerstvý nákup, ktorá sa v MG RS konala v roku 2015.
Jozef Suchoža, (1978), V roku 2003 absolvoval v Ateliéri Socha – plocha – priestor doc. Juraja Saparu akad. soch. na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2010 získal doktorát Voľného výtvarného umenia (Priestor aj ten virtuálny, ako univerzum podmieňujúce a determinujúce akýkoľvek tvorivý počin) na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
Od roku 2004 pôsobí ako asistent na katedre sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici Fakulty výtvarných umení. V rokoch 2011 – 2014 pôsobil ako prodekan pre štúdium na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Od roku 2014 vedie Prípravný ateliér na katedre sochárstva Akadémie umení v Banskej Bystrici, Fakulty výtvarných umení.
Jeho tvorba sa zameriava na priestorové videoinštalácie, environmenty s dôrazom na umenie site-specific a presahmi do umenia akcie. Ideová či ikonografická oblasť tvorby je orientovaná na ritualizovaný vzťah k priestoru zameraný prevažne na oblasť individuálnej mytológie a archetypálnej pamäte a existencie subjektu. Vizuálna stránka prác sa rozširuje o rozmer zvuku a do inštalácií zapája účinok svetla, akciu, živel ohňa, vody, prúdenie vzduchu, fenomén prázdna ako metaforu znovuzrodenia.
B/1: Ilustrácia, osobný príbeh, rozprávka-rozprávanie: Jana Chromiaková Bialová, Jerzy Jedrysiak, Barbora Kožíková-Lichá, Štefunková-Szabóová, Naďa Rappensbegerová Jankovičová
Naďa Rappensbegerová Jankovičová, 1936, Kokava nad Rimavicou
1956 – 1962: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave u prof. Vincenta Hložníka.
Naďa Rappensbergerová – Jankovičová sa v MG RS predstavila na prelome rokov 1996/1997 autorskou výstavou Litografie v kurátorstve Rút Lichnerovej. Výstava predstavila prierez tvorby tejto technicky vynikajúcej grafičky z obdobia rokov 1966 – 1996. Počas tohto pomerne dlhého obdobia sa námet jej tvorby postupne mení. Od etických posolstiev, cez výpovede ťaživej reality, sa jej diela napokon stávajú akousi sondou do ľudskej psychiky, usilujúcou sa o odhalenie najvnútornejších pocitov človeka. (R. Lichnerová)
Jana Chromiaková Bialová, 1971, Martin
1991 – 1997: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Ateliér grafiky prof. Dušana Kállaya. Jana Chromiaková – Bialová prezentovala svoje maľby v MG RS na autorskej výstave Sny anjelov v roku 1999. Kurátorkou tejto výstavy bola G. Garlatyová.
Jerzy Jedrysiak, 1954, Zakopane, Poľsko
1980: Akadémia výtvarných umení v Krakove, Ateliér grafiky. Jerzy Jędrysiak pôsobí ako profesor na Univerzite v Krakove. Je vedúcim grafickej dielne na Fakulte umenia. V MG RS sa predstavil v roku 1999 autorskou výstavou pozostávajúcou z výberu linorytov. Výstavu kurátorsky pripravil prof. Milan Sokol.
Barbora Kožíková – Lichá, 1976, Bratislava – 2015, Praha. 1984 – 1990: Základná umelecká škola, Ateliér akademického maliara Ladislava Čarného. 1990 – 1994: Strědní umělecko-průmyslová škola Uherské Hradiště. 1994 – 2001: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Otvorený Ateliér prof. Rudolfa Sikoru. 1998 – 2000: doplnkové pedagogické štúdium, Ladislav Čarný.
MG RS pripravila v roku 2013 Barbore Kožíkovej – Lichej samostatnú výstavu s autorským názvom Obrazy prachom i rosou sú …, ktorá predstavila výber jej kresieb, koláží a malieb. Zámerom výstavy bolo pripomenutie a najmä predstavenie jej tvorby. Koncepcia výstavy bola retrospektívna a sprítomnila dôležité autorkine témy. Kožíková – Lichá svoju tvorbu neodvodzovala od širšieho umeleckého trendu. Naopak, jej tvorenie bolo založené na individuálnom hľadaní, prežívaní, cítení, ktoré sú aj metódami jej tvorby. Názov výstavy Obrazy prachom i rosou sú… naznačuje poetickú, osobnú, intímnu a denníkovú povahu autorkiných diel. V kolážach a asamblážach používa výšivky a používa rôzne materiály – ústrižky látok, nite, ligotavé flitre, lupene ruží, nájdené predmety, fotografie, výstrižky z časopisov – ktoré vytvárajú v jej komponovaných obrazoch a malých vitrínkach zvláštne, sugestívne a poetické významy. Používanie nájdených predmetov, ktorými v inštaláciách a vitrínkach vytvára situácie odkazujúce na život, sú vlastne mikrosvety a jej sprostredkované videnie a prežívanie okolitého diania. Oslovujú a interesujú svojou optikou, poetikou, inšpirujú k tvorbe modelov vlastných svetov v malom, v ktorých je obsiahnutý detský svet, naivita, spontánnosť, ale aj cítenie mamy a videnie ženy, ktorá má radosť zo skladania bizarných, veselých a hravých inštalácií a kompozícií. Takto do svojej hry – inštalovania na výstave – zapojila aj svoje dve dcéry, Jasmínku a Paulínku.
Barbora Kožíková – Lichá svoju životnú púť predčasne ukončila v roku 2015. Na prelome rokov 2013/2014 sa ešte predstavila v rámci kolektívnej výstavy Bienále maľby IV.?, kde prezentovala svoje maľby – terapeutické nástenky. Diela umelkyne boli tiež súčasťou výstavy Čerstvý nákup, ktorá sa v MG RS konala na jeseň roku 2015 (kurátorka výstavy: Gabriela Garlatyová).
Alžbeta Štefunková Szabóová, 1941, Trnovec nad Váhom. Alžbeta Štefunková – Szabóová nastúpila na slovenskú výtvarnú scénu začiatkom 70. rokov 20. storočia. V roku 1972 mala prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Ako absolventka grafickej a ilustrátorskej školy prof. Vincenta Hložníka (1960 – 1966) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave prešla zaujímavým umeleckým vývojom, ktorý sa formoval hlavne v médiách kresby a grafiky.
Autorská výstava predstavila výber z jej tvorby od roku 1969, zameraný hlavne na kresbu, v čítaní tém autorkiných cyklov: napr. Rovnováha (1979), Venované Silvii Plat (1993), List z herbáru (1998), Leto na ostrove korytnačiek (2007), Zajace, Vtáky a iné. Súčasťou prezentácie bola aj kolekcia olejomalieb, ktorá poukázala na charakter maliarskeho, intuitívneho a detailne podrobného zaznamenávania prítomného v kresbách. Štefunková – Szabóová sa vyjadruje najmä kresbou, ktorú charakterizujú čisté línie a istá ruka. Jej výtvarné myslenie obsahuje na jednej strane krehkú kvalitu kreslenia (zaznamenávanie znakov ceruzkou, efemérne a dočasné kvality papierového podkladu) a na druhej strane racionálnu konštrukciu obrazového poriadku (pravidlá klasickej grafickej a kresliarskej školy). Jej kresby sú denníkovými zápiskami autorkiných vlastných príbehov, ktoré formálne pôsobia ako idylické, rukopisne kultivované ilustrácie príbehov, niekedy plnofarebné, expresívne a aj minimalisticky úsporné. Ich podstatou sú však odkazy jej subjektívnej výpovede, hovoriace o rôznych osobných skúsenostiach a zážitkoch, o konvenciách a stereotypoch v živote žien, ktoré nie sú vo svojich významoch idylické a už vôbec nie vyprázdnené. Majú v sebe autorský nepokoj, zvláštne znamenia znakov, spytovanie sa na osud a sú cielené na telesnosť, citový a psychický život ženy. Tiež sú autobiografické: vlastné životné a rodinné udalosti, citové a senzuálne zážitky (ženské telo prirovnávané k rastlinám, ich kráse a jej dočasnosti; zobrazuje antické a biblické hrdinky: autoportrét ako ležiaci akt s rukami v kŕči, ukrižovanie martýrky). Názov výstavy podľa perokresby Rovnováha z roku 1979 naznačuje na krehkú a subtílnu výpoveď, ktorá je výpoveďou ženy o ženách. Tematizácia ženského rodu je v súčasnom umení pomerne častým a rôznorodo spracovávaným fenoménom. U Štefunkovej – Szabóovej sa jedná o individuálny a intímny manifest ako únik pred spoločenským dianím v čase, keď to ešte nebolo módne a ako téma oficiálneho umenia nemožné. Feminínne témy sú v tvorbe autorky dopĺňané prírodnými zobrazeniami zvierat: zajacov, vtákov a rastlín, ktoré majú symbolistické kvality. Zajace maľuje a kreslí ako milé a jemné tvory, ale zároveň aj ako zlovestné a znepokojivé znamenia, podobne ambivalentné ako biele vtáky, jedovaté huby a rastliny. Výstava, vyskladaná z kresieb a malieb vzniknutých v rôznych obdobiach do jednej úvahy o tvorbe umelkyne, ako aj tento text sú poukázaním na jej tvorbu a poctou osobitej umelkyni. Tvorba Alžbety Štefunkovej – Szabóovej bola tiež súčasťou kolektívnej výstavy s názvom Čerstvý nákup.
B/2: Expresívne znaky a farby, skladba a rozklad obrazu, hra tvarov: Elvíra Antalová, Roland Neupauer, Géza Németh, Ján Triaška
Roland Neupauer, 1980, Rožňava. 1994 – 1998, ŠÚV Škola úžitkového výtvarníctva, odbor: Propagačná grafika 1998-2004, VŠVU Vysoká škola výtvarných umení Bratislava,
1998-2001, ateliér Prof. Rudolfa Sikoru 2001-2004, ateliér u Prof. Jána Bergera 2003, štúdijný pobyt na škole Akademia Sztuk Pięknych v Polskej Poznani.
Elvíra Antalová, 1924, Zlaté Moravce – 2011, Bratislava. 1943 – 1948: štúdium na Pedagogickej fakulte SU v Bratislave. 1948 – 1952: asistentka na PFSU v Bratislave. 1952 – 1967: odborná asistentka na VŠVU v Bratislave. 1967 – 1979: docentka VŠVU v Bratislave. Elvíra Antalová sa venovala maľbe a textilu. Jej expresívna a psychologizujúca tvorba vychádza z prírodných tvarov.
Géza Németh, 1979, Šahy. 1995 – 1999: Škola úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, kameňosochárske oddelenie. 1999 – 2005: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Ateliér voľnej grafiky doc. Roberta Jančoviča, akademického maliara.
Géza Németh vystavoval v MG RS v roku 2009 v rámci expozície s názvom Duch obrazu. „Autorská výstava Gézu Németha, Duch obrazu predstavila v rámci slovenskej grafiky jedinečnú tvorbu mladého grafika. K výstave bol vydaný katalóg, ktorý prezentuje výber z jeho doterajšieho grafického diela. Venuje sa širokej škále grafických techník od tlače z hĺbky, z plochy až po tlač z výšky, ako sú napríklad serigrafia, lept, akvatinta, mezzotina, suchá ihla, drevoryt, drevorez, linoryt. Špecializuje sa tiež na tlač z výšky: najčastejšie používa techniku drevorezu, linorytu a ich kombinácie. […] Názov výstavy Duch obrazu vyjadruje to, čo Géza Németh zachytáva vo svojich grafikách a najviac vystihuje celú jeho doterajšiu tvorbu. Je svedectvom toho, že človek ostáva človekom aj vo svete, ktorý nás núti čoraz viac sa odosobňovať. Prostredníctvom jazyka výtvarného umenia upriamuje pozornosť na úlohu človeka ostať cítiacou bytosťou a bojovať proti vyprázdňovaniu ľudskej duše.“ (Andrea Németh Bozó, kurátorka výstavy) V tom istom roku vydala MG RS aj katalóg s rovnomenným názvom: Géza Németh, Duch obrazu (text: Andrea N. Bozó). Autor bol zastúpený aj na výstave s názvom Čerstvý nákup v roku 2015.
Ján Triaška, 1977, Novy Sad, Srbsko.
1996 – 1999: Akadémia umenia v Novom Sade, Katedra maľby, Ateliér profesora Jovana Rakidžića. 2003: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Katedra maľby, Ateliér profesora Jána Bergera, magisterské štúdium. 2007: VŠVU v Bratislave, doktorandské štúdium (téma: maľba – obraz – implantát). Pedagogicky pôsobil Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
- Triaška vystavoval v MG RS viackrát. V roku 2008 sa predstavil na svojej samostatnej výstave s názvom Apartmán, ktorej kurátorkou bola Lucia Gregorová: „Venoval sa výskumu vzájomného prevrstvovania obrazovej plochy a ako tretí rozmer do nej nechával vstúpiť „implantát“ – technický obraz, nové médium s odlišnými vlastnosťami a pôsobením, napríklad s dimenziou času. … Triaškova geometria je humanizovaná, rozvoľnená, subjektívna, „prežitá“, abstrakcia narúšaná piktogramom. Siete a uzly nám pripomínajú pomyselné lešenia, konštrukčné systémy, logické obvody, čipy, mikrozariadenia obsahujúce kódy, skrývajúce tisíce informácií.“ (L. Gregorová). Autor tiež vystavoval na Bienále maľby IV.? s témou Vzor – Geometria – Šifra – Sieť / Pattern – Geometry – Code – Net. Ďalší vystavujúci autori: Štefan Balázs, Juraj Bartusz, Stano Filko, Viktor Frešo, Július Koller, Marek Kvetan, Petr Kvíčala, Zdeněk Macháček, Monogramista T. D., Pavel Rudolf, Martin Sedlák, Rudolf Sikora, Evžen Šimera, Jiří Valoch, Emőke Vargová a Ján Vasilko. „Ján Triaška maľuje expresívne lineárne siete anonymných pôdorysov obytných priestorov, ktoré stratili uniformitou rovnakosti a nediferencovanosti svoju intimitu. Prázdno týchto priestorov ukazuje na celkovú vyprázdnenosť spoločnosti, možno aj takto tvoreného umenia. Nie je to naliehavé prázdno svojou psychologickou vizuálnou rečou, ako napríklad z plátna amerického abstraktného expresionistu, ale ako sieť čiar prázdnotu napĺňajúca a označujúca.“ (G. Garlatyová). Triaška vystavoval aj na dvoch výstavách, ktoré prezentovali akvizície galérie (Prvá výstava zo zbierok galérie a Čerstvý nákup, 2015).
B/3: Ekologické a morálne posolstvo človeka. Kritika a satira politiky a médií. Rudolf Sikora, Ivana Sláviková, Ivan Slovenčák
Ivana Sláviková, 1981, Hnúšťa, 1998 – 2002: Škola úžitkového výtvarníctva v Kremnici, odbor: umelecké odlievanie kovov pod vedením Milana Ormandíka, akademického sochára. 2002 – 2008: Akadémia umení v Banskej Bystrici, Fakulta výtvarných umení, Katedra sochárstva pod vedením doc. Juraja Saparu, akademického sochára. 2006 – 2007: stáž na Akademia sztuk pieknych vo Vroclave, Poľsko, Ateliér prof. Leona Podsiadleho. 2011: Akadémia umení v Banskej Bystrici, Fakulta výtvarných umení, doktorandské štúdium. 2010 – 2011: pracovná stáž na Akademii výtvarných umění v Prahe, ČR, Ateliér Intermédia III Tomáša Vaňka. 2011: asistentka v Ateliéri Socha a aplikované médiá na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. 2013: vedúca Katedry sochárstva a priestorovej tvorby na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.
Ivana Sláviková mala v MG RS autorskú výstavu na prelome rokov 2012/2013 (kurátorka: Nina Vrbanová). Podľa kurátorky patrí Sláviková k nastupujúcej generácii slovenských sochárov, ktorých tvorba osciluje na pomedzí sochy, objektu a inštalácie, a definuje tak nové (posunuté) rámce tradičného média. Diela Ivany Slávikovej boli tiež súčasťou kolektívnej výstavy MG RS s názvom Čerstvý nákup.
Ivan Slovenčák, 1980, Rimavská Sobota. Ivan Slovenčák v Rimavskej Sobote absolvoval Základnú umeleckú školu. Teraz žije v Banskej Štiavnici, kde aj pedagogicky pôsobí na Strednej priemyselnej škole Samuela Stankovianského, v roku 2008 premenovanej na SPŠ Samuela Mikovíniho, ktorú v roku 1999 úspešne absolvoval (konzervátorské a reštaurátorské práce so zameraním na papier, staré tlače a knižné väzby). 1994 – 1998: Stredná priemyselná škola Samuela Stankovianskeho v Banskej Štiavnici. 1998 – 2005: Akadémia umení v Banskej Bystrici, Fakulta výtvarných umení, Ateliér súčasnej maľby prof. Františka Hodonského a Ateliér interaktívnej maľby prof. Stanislava Balka. Pedagogicky pôsobí na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici.
V MG RS vystavoval v roku 2006 na výstave Umenie miesta, ktorá prehodnocujúco mapovala umenie regiónu v koncepcii, ktorá spojila rozdielne generácie a aktualizovala umelecké pôsobenie umelcov. V roku 2007 bola jeho tvorba predstavená na spoločnej výstave Invisible spolu so sochárom Marekom Ceglédym ako absolventov AU BB. Ceglédyho sochárska a objektová tvorba vizuálne a tematicky komunikovala s rozmernými expresívnymi maľbami Slovenčáka. Oboch výtvarníkov zaujímajú rovnaké témy – konzumná spoločnosť a jej morálka, strata individualizmu človeka v mase anonymných ľudí, spotreba produktov a materiálne nasmerovaných životných cieľov – ktoré obaja kriticky a ironicky reflektovali vo svojej ranej tvorbe. V roku 2011tu mal svoju prvú samostatnú výstavu s názvom Džukel Čávo (kurátorka G. Garlatyová), ktorá priblížila jeho začínajúcu maliarsku tvorbu z obdobia šiestich rokov. Výstava predstavila Slovenčákove maľby a kresby z cyklov: DŽUKEL ČÁVO, Byrokrati / Muchy, Loptoš, Plastic people, Igráčik, Dánske pušuky, Srdcia a tanky a iné… Označenie Džukel čávo metaforicky pomenúva výstavu cez figúru frajera, grázla, ale aj fešáka (preklad z rómštiny: psí chlapec), ktorý sa vyznačuje cynizmom a bezcharakternosťou, a tie legitimizuje ako správny spôsob pre fungovanie v spoločnosti; bezcitne ľudí používa na svoje skazené ciele. Byrokratov a iné podobne inšpiratívne mocné osobnosti zobrazuje Slovenčák ako muchy v komiksových karikatúrach, groteskách, ale aj v realisticky popisných scénach zo života, napr. z prasacej farmy v Dánsku, kde brigádoval, a tiež ako alegorické zobrazenia dokonalej a elegantnej spoločnosti: Plastic people (igráčikovia), Loptoš. O veľké témy ako láska a násilie ide v sérii Srdcia a tanky. Sú nakreslené rukou kresliara a kreované humorom, a takou bola aj výstava enfant terrible umeleckej scény v Rimavskej Sobote.
Na prelome rokov 2013/2014 bol tiež Slovenčák v zostave výstavy Bienále maľby IV.? s názvom Rozdiely, ktoré spájajú. Diela Ivana Slovenčáka, ktoré sa nachádzajú v zbierke galérie, boli tiež v roku 2015 súčasťou kolektívnej výstavy s názvom Čerstvý nákup.