Vystavujúci autori: Juraj Florek, Martin Kochan, Patrícia Koyšová, Anna Krivanská, Filip Sabol, Rastislav Sedlačík, Juraj Toman
kurátorka výstavy: Gabriela Garlatyová
asistenti výstavy: Tomáš Bálint, Petra Filipiaková
spoločná výstava
11. 12. 2015 – 30. 3. 2016
Názov piateho ročníka Bienále maľby Živá maľba naznačuje rôzne interpretácie: maľba ako médium, ktoré prežilo spochybnenie svojho tradičného statusu; médium prežívajúce oživenie, ktoré prinieslo rôznorodosť autorských prístupov, ale aj ako médium prežívajúce popri iných mediálne silných prejavov umenia. Témou výstavy je však iný pohľad na súčasnú maľbu. Poukazuje na kvality, ktoré súvisia s prežívaním umelca a umelkyne. Sústreďuje sa na procesuálnosť maľby, ktorá sa prejavuje vo vitálnych kvalitách tvorenia. Koncept Živej maľby ukazuje rôzne prežívanie tvorby umelcom, fyzické vznikanie maľby v čase a priestore ako je napr. pohyb (ruky, štetca), dýchanie (zastavené v škvrne, rozmývanej machuli, štrychu a fŕkanci farby). Odráža myslenie a povahu maliara a maliarky, ale aj jeho / jej intuíciu, imagináciu a tvorivú energiu maľujúceho. Na maľovaný obraz sa dá pozerať ako na formu, ktorú popisujeme cez kvality rukopisu, originality, štýlu, farebnosti, témy… Výstava Živá maľba ukazuje na obrazy cez optiku prežívania, ako kontemplatívnej aktivity alebo zažívania a mapovania okolitého sveta.
Procesuálna organická abstrakcia Patrície Koyšovej je maľbou, ktorá pomocou farby a tvarov dynamicky prežíva a odtláča tvary životného priestoru, vesmíru, bunky, embrya. Anna Krivanská priestor analyzuje v jeho prvotných štruktúrach, konštrukciách, ktoré organicky narastajú a množia sa. Jej prežívanie má meditatívnu povahu. Na druhej strane je organické vnímanie maľby doplnené dielami, ktoré používajú procesuálnosť životnej skúsenosti umelca vnímajúceho a mapujúceho okolitý životný priestor. Takou je maľba Filipa Sabola používajúca jazyk geometrie, vychádzajúcej z grafických znakov písma vpísaného do architektonických pôdorysov. Rastislav Sedlačík narába s geometrickými naráciami premyslene. Pôvodne fotorealisticky zobrazené predmestské architektúry prepisuje do jazyka neortodoxnej geometrie, vymazúva charakteristické prvky zobrazovaného miesta, zjednodušuje ich do máp a pôdorysov a do týchto obrazových situácií vpisuje šifry. Skicovito naznačuje prírodnú scenériu, aby ju zasadil do špekulatívnej hry, v ktorej sú aktívne šifry odkazujúce na avantgardné znaky Malevičových suprematistických obrazových architektúr či El-Lisického Pronounov.
Životná skúsenosť, dennodenné prežívanie je aktualizované v krajinomaľbách Juraja Floreka a Juraja Tomana, ktorí vytvárajú maľbu citujúcu a preverujúcu realistický a zobrazujúci jazyk. Štýlom expresívnej modernistickej maľby, Van Goghovho rukopisu (Toman), dokonca už aj dobovým štýlom krajinomaľby (Florek) popisujú a zobrazujú typické pohľady na dnešné ulice, cesty, diaľnice, garáže, staveniská, továrne, teda neatraktívne a neromantické zákutia mestských vedút. Toman používa vizualitu filmového zobrazenia pripomínajúceho napríklad nostalgicky prežívanú atmosféru a scenériu filmu Zväčšenina od M. Antonioniho. Martin Kochan prináša výstave o maľbe otáznik, ktorý je v názve Bienále maľby od začiatku. Konceptuálne a nemaliarsky kreovaný fotografický výskum nájdených maliarskych situácií na stenách zateplených panelákov, miešajúci nízke s vysokým, umenie s neumením, svet umenia so svetom ulice je na výstave daný do kontaktu s abstraktnou maľbou a jej novými oživenými formami a témami. Video M. Kochana s názvom Krajinomaľba spája konceptuálne experimenty minimalistickej maľby 60. rokov (napr. Niele Toroni) a konfrontuje ich s klasickou témou krajinárskeho zobrazenia, čím sa dostáva ku dôležitému konceptu tradičnej maľby – k pojmu nálada (Stimmung), ktorá siaha do 19. storočia k romantickej krajinomaľbe a pozdejšiemu impresionizmu. Kochan prežívanie nálady v prírodnej scenérii ako aj malebného krajinárskeho motívu hravo nahrádza mechanickým premaľúvaním škvŕn na kôre stromov.
(Gabriela Garlatyová)
Juraj Florek, 1986, Dolný Kubín
Štúdium:
2001 – 2006 : Hotelová akadémia, Dolný Kubín
2007 – 2014 : Akadémia umení, Banská Bystrica, Fakulta výtvarných umení, Katedra maľby
2009 – 2010 : Universidad de Castilla – La Mancha, Facultad de Bellas Artes, Cuenca, Španielsko, študijný pobyt
Ocenenia:
2014 : 1. miesto v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB pre mladých umelcov za maliarske dielo
Martin Kochan, 1981, Trnava
Štúdium:
1993 – 1995 : Súkromná umelecká škola, Trnava
1995 – 1999 : Stredné odborné učilište lesnícke, Banská Štiavnica, odbor : umelecko-remeselné spracovanie dreva
2001 – 2002 : Civilná vojenská služba v kultúrno-osvetovom centre DIVA – výroba dobových hudobných nástrojov, Trnava
2002 – 2007 : Trnavská univerzita, Pedagogická fakulta, odbor : učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov pre 2. stupeň ZŠ v kombinácii predmetov prírodopis – výtvarná výchova
2008 – 2010 : Vysoké učení technické, Brno, Fakulta výtvarných umění, Ateliér figurativního sochařství 1
Ocenenia:
2014 : finalista Ceny Oskára Čepana, NCSU Bratislava
Patrícia Koyšová, 31. 1. 1985, Nové Zámky
Štúdium:
2000 – 2004 : Stredná umelecká škola, Trenčín, odbor: navrhovanie a modelovanie odevov
2004 – 2005 : Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied, Katedra výtvarnej tvorby
2005 – 2011 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra maľby a iných médií, Štvrtý ateliér
2008 : Aristotelova univerzita, Solún, Grécko
od 2011 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Štvrtý ateliér, doktorandské štúdium
Ocenenia:
2009 : finalistka súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB pre mladých umelcov za maliarske dielo
2011 : Cena rektora Vysokej školy výtvarných umení v kategórii výtvarné umenie za diplomovú prácu s názvom ZOOM
2012 – 2013 : finalistka súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB pre mladých umelcov za maliarske dielo
Anna Krivanská, 19. 3. 1985, Rožňava
Štúdium:
2005 – 2008 : Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied
2008 – 2010 : Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, Pedagogická fakulta
2010 – 2012 : Akadémia umení, Banská Bystrica, Fakulta výtvarných umení, Katedra maľby
od 2014 : Akadémia umení, Banská Bystrica, Fakulta výtvarných umení, Katedra maľby, doktorandské štúdium
Ocenenia:
2012 : Cena rektora Akadémie umení, Banská Bystrica
Filip Sabol, 10. 12. 1989, Bratislava
Štúdium:
2005 – 2009 : Stredná škola scénického výtvarníctva, Bratislava, odbor: animovaná tvorba
2009 – 2015 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra maľby a iných médií, Štvrtý ateliér
Ocenenia:
2015 : finalista ESSL Art Award
Rastislav Sedlačík, 29. 4. 1980, Čadca
Štúdium:
1994 – 1998 : Súkromná škola úžitkového výtvarníctva, Topoľčany
1998 – 2002 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra úžitkového umenia
2002 : University of Houston – ClearLake, Spojené štáty americké, výmenný študijný pobyt
2002 – 2004 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra maľby a iných médií
od 2007 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra maľby a iných médií, doktorandské štúdium
Ocenenia:
2007 – 2013 : finalista súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB pre mladých umelcov za maliarske dielo
Juraj Toman, 9. 12. 1985, Trenčín
Štúdium:
2000 – 2004 : Škola úžitkového výtvarníctva, Kremnica
2005 – 2009 : Akadémia umení, Banská Bystrica, Fakulta výtvarných umení, Ateliér klasických maliarskych disciplín
2009 – 2011 : Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Ateliér I.
2011 – 2014 : Akadémia umení, Banská Bystrica, doktorandské štúdium
Ocenenia:
2011 : finalista súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB pre mladých umelcov za maliarske dielo
Recenzia výstavy: Bienále maľby V.? Živá maľba, Flash Art, CZ/SK, March- May 2016, s.17-18.
Výstava v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote v kurátorskej koncepcii Gabriely Garlatyovej nazvaná Bienále maľby V.? s podtitulom Živá maľba predstavuje siedmich autorov zo súčasnej mladej generácie slovenských maliarov. Nadväzuje na dlhodobý a pre galériu nosný výstavný projekt výskumu kurátorky v oblasti súčasnej maľby, na ktorú sa pozerá z rôznych stanovísk. Témou Osobitosti – rukopisu – originality sa zaoberala v prvom ročníku Bienále, v nasledujúcom ročníku ju vystriedalo mapovanie geometrickej maľby pod názvom Vzor/Geometria/Šifra/Sieť, nasledovalo skúmanie modelov maľby v umení 80. rokov. Predposledný ročník bienále mal podtitul Rozdiely, ktoré spájajú a sústredil sa na maľbu mladšej generácie.
Súčasný šiesty ročník Bienále maľby je venovaný forme obrazu nielen ako priestoru pre sebavyjadrenie autora v polohe skúmania okolitého vonkajšieho sveta alebo kontemplatívnej aktivity. Sústreďuje sa najmä na procesuálne aspekty maľby, ktoré sú popri samotnej téme, rukopise, štýle či forme obrazu, odrazom energie a prežívania tvorcu. Je to ten ťažko definovateľný a pomenovateľný priestor maľby, kedy sa zámer a forma obrazu prepája so samotnými fyzickými aspektmi jeho vzniku, stopami procesuálnosti zanechanými v ploche obrazu. Maľba, už pevne definovaná obrazom, sa vynára z neohraničeného voľného priestoru situovaného medzi úmyslom a intuíciou. Tematická príbuznosť autorov nie je vylúčená, vzniká ako prirodzený produkt v tomto prípade generačne príbuznej vrstvy umelcov. V ich umeleckom diskurze rezonujú témy fragmentárnosti, znakovosti postiindustriálnej éry, rozhrania krajiny a mesta, civilizačných znakov. Sú však zachytené odlišnými jazykmi maľby: dravým či poetickým vnorením sa do témy, jej komentovaním a odstupom, citovaním historických rukopisov, napr. expresívnej maľby, minimalizmom, použitím niekoľkých simultánnych prístupov naraz, a nakoniec aj odstupom od maľby jej fotografickým zaznamenaním.
Maľba, so svojimi rozmanitými vlastnosťami a prístupmi k nej, je to médium, v ktorom sa tu všetci ocitajú a výstava zdôrazňuje rôzne stratégie jej osvojenia. Tieto rôzne prístupy vytvárajú otáznik za názvom výstavy. Patrícia Koyšová si zvolila silný vizuálny účinok maľby s organickou podstatou jednak maľby samotnej – jej fyzikálnymi procesmi a premenami, ale aj námetom organických embryí, živočíšnych druhov, pohľadov do vnútra živej matérie. V opalizujúcej, dôraznej maľbe rozvíja technologické maliarske experimenty, kde prepája viacero techník. Veľké štruktúry sa rozpínajú vo vejárovitých záhyboch, organické vnútro je vystavené navonok a to farebne veľmi razantným, estetickým spôsobom. Popri nej sa maľba Anny Krivánskej javí ako veľmi skromná, tiež s organickým pohybom, pripomínajúcim množenie drobných ľudských figúr a ich gest. No tu sa vedome obmedzuje v škále výtvarných aj tematických prostriedkov, aby vytvorila vlastné emočné pole, stláčané alebo rozpínajúce sa smerom z obrazu von. Organicky „hemživá“ podstata sa mení na meditáciu, paradoxne nahustením detailov sa hustota a konkrétnosť stráca, aby sa objavilo jemne pohyblivé, pulzujúce jadro.
Veľmi razantný a kontrastný k témam vnútorných svetov autoriek je prejav veľkoformátovej maľby Filipa Sabola, ktorý používa geometrický znak písma prepojeného so stopami industriálnych materiálov. Je to abstrakcia s čitateľnými znakmi konkrétnej utilitárnej materiálnosti fragmentov súčasného postindustriálneho sveta, kedy sú chvíľu materiálom a vzápätí odpadom. Aj tu sú materiálom, samotným autorom sú jeho diela definované ako „prefabrikáty“, čiže polotovary pre ďalšie použitie – ako neukončený rozbitý text, nesformovaná a zároveň veľmi konkrétna skutočnosť vecí a slov. Priznanie polosurového stavu obrazu, narážky na ďalšie použitie, pre ktoré sú pripravené, ani neukončuje definície v jeho obrazoch. Toto napätie sa prejavuje aj v stretoch presného a geometrického a neukončeného, rozostreného či rozliateho rukopisu.
Fragmentárnosť, rozbitosť, utilitárnosť, dočasnosť a náhodnosť vo vzťahu mestskej a voľnej krajiny sa premieta do tém obrazov Rasťa Sedlačíka. Zaujímajú ho súčasné krajiny so stopami urbánnych procesov, alebo aj celkom zmenené týmito procesmi. Definuje vypovedajúce momenty sivých polí, kde sa urbanita rozlieva a naráža na krajinu, zaostruje na miesta, kde sa stretávajú tieto dve predtým jasne vymedzené zóny v rozostrujúcich sa hraniciach mesta a krajiny. Zobrazenie tejto skutočnosti predstavuje sviežim maliarskym skicovitým prejavom a „umravňuje“ striktne presnými geometriami pôdorysov ako šifier včlenených do plochy obrazu – presné a odťažité skonštatovanie daného stavu. Tieto elementárne bunkové formy architektúry dočasnosti pevne definujú až demoralizujúcu utilitárnosť prostredí.
Martin Kochan svojimi superkompozíciami reaguje tiež na procesy v urbánnej krajine, kde vyhľadáva a vysekáva z nej obrazy geometrickej abstrakcie. Sú bez príbehu, nepredmetnosť formálne príbuznú napr. moderne a neomoderne získava z tej najbežnejšej predmetnosti fragmentov mestských štruktúr. Odosobnenie ešte umocňuje odstupom od maľby, ktorú svojimi fotografickými dielami cituje. Jeho výstupom – dielom je fotografia maľby zhotovenej inými – zatepľovačmi a maliarmi fasád sídliskových panelákov. Vo videu Krajinomaľba reaguje na z nej vybraný malebný fragment minimalistickým akčným vstupom, kedy dopovedáva ako tvorca domaľujúci kmene stromov prirodzené vlastnosti krajiny umocnením optiky, ktorou sa na ňu pozeráme.
Industriálny a urbánny aspekt každodennosti zo svojho uhla maliarskeho pohľadu prináša Juraj Florek. Maliar, ktorý zaujal svojím citovaným expresionistickým „vangoghovským“ rukopisom v súdržnom spojení s časťami urbánnych efemérnych prostredí. Sústreďuje divákov pohľad na to, čo je v pohybe, resp. to, kde sme my v pohybe, sústreďuje sa na miesta, kde sa nezdržíme a nezostaneme, len prechádzame. Zastavením a maliarskym zaznamenaním odhaľuje symbolický a významový aspekt fragmentov prostredí. Programovo obmedzený výhľad do obrazu umožňuje pozorovať časti priemyselných hál, diaľnic s krajnicami, bankomaty, schodiská so zábradliami v nočnej atmosfére svetla tečúceho z lámp.
Silnejší akcent na vzťah celkov mestskej krajiny a aktérov možných príbehov v nej, s možnými domysleniami pokračovania príbehu alebo pozastavenia sa v poetickej filmovej atmosfére sekvencie príbehu zobrazuje Juraj Toman. Jeho prenos klasickej maliarskej krajiny do súčasnej reči mestskej krajiny s dôrazom na nezvyčajný individuálny uhol pohľadu je priznaním jeho stanoviska pozorovateľa príbehu.
Všetkých vystavujúcich spája snaha o individuálny, neuniverzálny jazyk maľby a aj vlastnú reč nimi nájdených príbehov, či už rozprávaním vnútorných alebo vonkajších dejov. Témy sú zobrazené zámerne v ich neukončenosti, fragmentárnosti, nestálosti, priebežnosti – odrazy procesov súčasného sveta so zrýchleným striedaním podnetov, vedúcim k vizuálnej a mentálnej skrumáži – maliarske zaznamenanie ich zastavuje a pomenúva ich význam.
(Zuzana Labudová, teoretička a historička výtvarného umenia)