Mestská galéria Rimavská Sobota
Tlačová správa výstavy:
Juraj Florek a Juraj Toman / Nočná smena
kurátori výstavy: Štefan Balázs a Gabriela Garlatyová
trvanie výstavy: od 3. mája – do 16. júna 2021
otvorené: pondelok – piatok: 9.00 – 17.00 hod.
Hlavné námestie 5, Rimavská Sobota
Návštevu výstavy si môžete vopred objednať:
na e-mailovej adrese: mestska.galeria.rs@gmail.com
zanechaním odkazu na tel.: 047 56 24 351
alebo vyplnením formulára:
info:
https://www.facebook.com/events/1824523294389259/
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Nočné maľovanie
Juraj Florek aj Juraj Toman sú absolventmi Katedry maľby Akadémie umení v Banskej Bystrici. Toman dosiahol bakalársky a doktorský titul v ateliéri prof. Ľ. Hološku (2014). J. Florek navštevoval ateliér prof. Hodonského a absolvoval ho ako magister umenia u prof. J. Kudličku (2014). Už počas štúdia si obaja našli k sebe cestu na báze spoločných záujmov, ktoré sa postupne pretavili do spoločných programov. Obidvaja sa prioritne venujú zdanlivo anachronickému žánru krajinomaľby v jej klasickej plenérovej podobe. Napriek tomu sa tento žáner snažia aktualizovať, dodať mu novú náplň, spojiť bezprostredný zápas s motívom s novým videním, zaujatosťou a programovým vyhýbaním sa idylickej scenérii, aj tým, že nevyužívajú slnečné svetlo a zobrazenie ľudí a prírody, ktoré sú typickými pre plenérovú maľbu. Vyhýbajú sa tiež používaniu mediálnych podkladov či predlôh, no vplyv mediálneho prostredia na ich videnie námetu sa nedá poprieť.
Pri pohľade na Tomanove a Florekove maľby sa nám vynárajú asociácie na scény z filmov, televíznych seriálov, detektívok, prípadne vizuálnych znakov alternatívnej scény. Tento dojem posilňuje aj program výstavy ako obrazov nočného mesta svojimi temnými, anonymnými zákutiami, neatraktívnymi sídliskovými medzi-priestormi či ich okrajmi, sporadicky osvetlenými verejným osvetlením. Napriek mnohým spoločným črtám oboch autorov, možno aj vedomej konvergencii výtvarného pohľadu, je možné pozorovať ich rozdiely.
Juraj Florek je istým spôsobom vecnejší, „realistickejší“, kladie silnejší dôraz na konštrukciu obrazu, viac pracuje s jeho linearitou, využíva ostrý kontrast svetlej a tmavej plochy minimalizovaný na použitie dvoch farieb, tieňovej čiernej farby, ktorá zvýrazňuje svetelné spektrum neapolskej či okrovej žltej, fialovej, alebo modrej. Aj pre túto štrukturálnu redukciu niektoré kompozície pôsobia na prvý pohľad ako abstraktné kompozície odkazujúce na modernistickú maľbu. Vyplýva to aj z jeho sústredenia sa na umelé štruktúry, stavby, zábradlia, schodiská, zariadenia športovísk či zaparkované vozidlá. Autor síce tvrdí, že jeho postoj nie je primárne spoločensky kritický, angažovaný, ale zároveň sa ním vyhranene a výlučne zaoberá. Spodobuje konkrétny civilný priestor ulíc v Budapešti, či iných miest. Jeho motívy nie sú panoramatickými pohľadmi na pamiatky, či známe atrakcie s väčšou koncentráciou ľudí. Vidíme, že urbanistické špecifiká súčasných miest sú anonymné, nemajú znaky osobitosti, originality, jedinečnosti, strácame sa v nich a nevieme presne určiť o aké mestá sa jedná. V nočnom svetle a čase pôsobia ako prázdne, opustené miesta, ktorých ticho je tou najsilnejšou výpoveďou.
Juraj Toman sa na fenomén umelého svetla orientuje ešte viac, a to divadelne až inscenačne. Inklinuje viac k temným parkovým zákutiam, opusteným dvorom, prístreškom, chodbám, medzipriestorom, v ktorých sa sporadicky pohybujú poslední noční chodci, túlajúci sa nocou, objavujúcich sa ako prízraky, fantómy. Práve jeho práca s vyjadrovacími prostriedkami maľby je v istom ohľade „tradičnejšia“, „mäkšia“, odkazuje na tenebrózne barokové predlohy a ich finesy, je autorsky poetickejšia, a tým aj nejasnejšia, menej jednoznačná v tom, čo máme na obraze vidieť. Hrá sa s motivickou nejasnosťou, skrytosťou významov, napríklad tak, že zdroj svetla z pouličnej lampy sa mení na mesiac osvetľujúci plenér, namiesto človeka sa na obraze objavuje prízrak, ktorý sa vynára z pozadia, je ťažko dešifrovateľný, zaznamenaný je v skratke ako hádanka, šifra. Často zobrazená vo viacerých časových rovinách, pripomína plynutie času, ale aj jeho deštrukčné podoby, niekedy aj na tých najnovších budovách. Pri pohľade na Tomanove diela sa tiež ponúka analógia s vizuálnym svetom kultového filmu Michelangela Antonioniho „Zväčšenina“. Tomanove parky, takmer ľudoprázdne so znepokojujúcou atmosférou, prelínaním plôch trávnika a štadiónu vyvolávajú pocit, že tam každú chvíľu niečo odhalíme, zbadáme, alebo že sa tam začne hrať imaginárny tenis. Vieme, že sme tam už niekedy boli, ale nevieme si spomenúť a určiť, či to už stalo, alebo len stane.
U obidvoch autorov je evidentné očarenie dramatickou atmosférou všednosti až banality. Florek ju objavuje v rôznych európskych lokalitách, vedie život moderného nomáda, motívy čerpá z rôznych miest a krajín ako je Rusko, Rumunsko, Maďarsko. V súčasnosti žije v Budapešti, odkiaľ pochádza aj značná časť vystavených obrazov. Toman sa skôr orientuje na mikrosvet rodného Trenčína, zvlášť na priestory bývalej továrne Merina, v ktorej má ateliér a ktorej útroby, zákutia, ale aj externý areál pozorne portrétne sníma. I keď odlišnými spôsobmi, obaja reflektujú rozvrat aj novú nádej postkomunistického a snáď aj postkapitalistického sveta, presnejšie jeho urbanistických segmentov.
