kurátor výstavy: Robert Repka
https://www.facebook.com/146071168899150/videos/201225184912956
grafický dizajn: Zuzana Nemkyová
foto výstavy: Eva Benková
otvorené: pondelok – piatok: 9.00 – 17.00 hod.
trvanie výstavy: od 15. decembra 2020 do 27. apríla 2021
Hlavné námestie 5, Rimavská Sobota
Info: mestska.galeria.rs@gmail.com, www.mgrs.sk
Výstavu Mestskej galérie Rimavská Sobota v roku 2020 z verejných zdrojov podporil
Fond na podporu umenia, Bratislava.
Zootopia skúma, čo spôsob utvárania krajiny a pavilónov v zoologických záhradách hovorí o súčasných mechanizmoch moci a epistemologických rámcoch, ktoré definujú našu spoločnosť. Formálne aj konceptuálne, zoo vychádza z rovnako problematických príčin ako epocha antropocénu. Vychádzajú z dichotómie medzi prírodou a kultúrou a teda z presvedčenia, že racionálny človek stojí nad prírodou, ktorú vie vďaka vede a technológii poznať, manipulovať a zlepšovať. To sa zrkadlí v snahe zoologických záhrad zobrazovať zvieratá v ich “prirodzenom prostredí” založenej na predpoklade existujúcej primordiálnej divokosti, alebo na základe geometrického princípu, ktorý zdôrazňuje špecificky vyselektované atribúty fauny a flóry.
Zootopia, ako snaha prekonať tieto modernistické a kolonialistické modely, je založená na skrotení zvierat a tak na odstránení viditeľných fyzických nástrojov regulácie. Zvieratá už nepredstavujú hrozbu čím je dosiahnutá ilúzia čo najväčšej miery blízkosti medzi nimi a človekom. Uplatnením biomoci v podobe eliminácie zvieracej subjektivity, aplikáciou neviditeľných kontrolných mechanizmov a zvedením más, sa vytvára syntetické prostredie a fikcia koexistencie medzi nevyhnutne oddelenou prírodou a kultúrou. Cieľ biomoci je disciplinácia našich tiel, vnútorných motivácií a aktérstva a je špecifická internalizáciou jej zámerov. Subjekty sú tak presvedčené o správnosti svojho konania. Kým mechanizmus donútenia sa stáva neviditeľným, vedomie dohľadu je neustále podvedome prítomné.
Dielo skúma problém, ako zasahovať do prírodného prostredia bez toho, aby sme ho kolonizovali a zároveň sa oprostili od delenia na prírodu a kultúru? Ako byť “prírodou, ktorá sa bráni sama”? A ako byť rovnocenný so zemským ekosystémom? Aj mnohé súčasné environmentálne a ekologické hnutia s cieľom zmierňovania dopadov ekologickej krízy, sa v konečnom dôsledku snažia zachrániť “prírodu” pre “človeka”, prípadne zachrániť ľudský život na planéte. Ako nesklamať eko-etické a morálne princípy a zároveň prekonať antropocentrizmus? Dá sa vôbec nazerať na zem z perspektívy, ktorá nie je biocentrická ani antropocentrická?
Juraj nevytvára konštrukt, nepozná riešenie, nestavia sa do role expertízy ani neprináša koncept súci na následnú realizáciu. Jeden z možných prístupov, ktorý ponúka, je práve oprostenie sa od morálky a nasledovanie vlastného ega. Tým je možné vyhnúť sa konaniu v kategóriách “dobré/zlé”, prípadne “prospešné/neprospešné”. Juraj sa domnieva, že každé konanie je motivované túžbou po moci, poznaní a ovládaní. Tie však nechce skrotiť, naopak, vášňam a túžbam dáva voľný priebeh.
Rovnako ako zoologická záhrada, technické prostredie zootopie je redukované na plnenie určitej funkcie a je tak v prvom rade utilitárne. Historicky, človek zvieratá skrotil, domestifikoval a využíval pre svoj prospech. Aj v tomto prípade je zviera opäť zredukované na mechanizmus, stroj, ktorý napĺňa faustiánske sny západného človeka po modernite, moci, poznaní a rozvoji. Zároveň reprezentuje ekosystém, determinuje hierarchický vzťah medzi vzájomne interagujúcou prírodou a kultúrou.
Autor vyjadruje presvedčenie, že akýkoľvek morálny a eko-etický imperatív, ktorý motivuje ľudské konanie, má za svoj cieľ a vo svojom centre práve človeka. Deklaruje neschopnosť ľudského konania, založeného na morálnych imperatívoch, prekonať problém antropocentrizmu. Takéto konanie bude nevyhnutne kreovať problematické socio-fyzické prostredia, prvky a vzťahy medzi nimi. Preto nemôžeme jeho dielo kategorizovať ako environmentálne umenie, ekologické umenie či ako eko-umeleckú intervenciu do bio-fyzického prostredia. Dielo je skôr myšlienkovou špekuláciou, prípadne smerovníkom, ako uvažovať o kríze antropocénu, ako kriticky pristupovať k hraniciam západnej epistemológie. Kritikou a zasadením do kontextu, v ktorom vzniklo – do systému distribúcie vzťahov a moci – sa dielo tiež stáva politickým.
Zootopia v sebe zrkadlí na prvý pohľad opozitné svety ega/vášní a utilitárnosti / technickosti bez toho, aby nastala rezolútna selekcia pozície. Čo je pre Juraja oveľa dôležitejšie, je genéza, proces samotného vznikania a trvania. Dielo sa tak stáva stenografickou[1] reprezentáciou epochy, ktorá determinovala jeho vznik. Uchováva v sebe genézu ľudských a mimoľudských procesov, ktoré určujú podobu planetárneho ekosystému s jasnou hierarchiou moci. Záznam o genéze určitého fenoménu sa pre autora stáva jedným z východísk, ako nazerať a zároveň kritizovať problematické antropocentrické ekosystémy.
Robert Repka, kultúrny antropológ, dramaturg KC Diera do sveta
[1] Stenografia: Metóda zjednodušeného zaznamenávania informácií rýchlym a úsporným spôsobom zapisovania.
Mgr. art. Juraj Rattaj je výtvarník, pedagóg a galerista.
Absolvoval ateliér Socha v 3D virtuálnom priestore a architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením prof. Patrika Kovačovského. Počas štúdia sa zúčastnil internej dvoj-semestrálnej stáže na katedre intermédií u prof. Ilony Németh. K najdôležitejším výstavám patria: See Through Your Finger (2018), v spolupráci s Jaroslavom Kyšom, Kunstraum Super, Viedeň; Spoločenstvo úľa, Schaubmarov mlyn, SNG, Pezinok; Materiál v pohybe (2017), galéria Tvar, Brno. Od roku 2011 spravuje artist-run galériu HotDock, ktorá je zameraná na krátke prezentácie začínajúcich mladých autorov, kde doteraz zorganizoval viac ako päťdesiat výstav. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave, momentálne pôsobí ako doktorand na VŠVU.
Reagoval som na otvorenú výzvu Mestskej galérie v Rimavskej Sobote, pretože mi je tento región blízky vzhľadom na to, že z neho pochádzajú, alebo dlhé obdobie v ňom žili a pôsobili moji príbuzní, rodičia a starí rodičia. (J. R.)
